Potrestám aj ich, keď si to zaslúžia / a niekedy aj keď si to nezaslúžia/. A stále mám pocit, že ma majú radi. Hovoria to aj ostatní kolegovia, tak niečo pravdy na tom bude. Až teraz si uvedomujem prečo je to tak. Oni cítia to, čo doma nikdy necítili. Že ich má naozaj niekto rád a že tomu človeku na nich záleží. Lebo sú to "moje deti".
Keď pozerám na "moje deti" a moje deti, tak...
Celý deň som si predstavoval, ako bude vyzerať písanie môjho prvého príspevku, ale nie je to také. Dám si čaj, sadnem si sám a napíšem niečo veľmi múdre. A.... Nič. Sedím v izbe, pozerám na moje deti s myšlienkou ako ich veľmi ľúbim. Mal by som vysvetliť tieto rovnako- rozdielné pojmy. Moje deti sú Jakubko a Ninuška a "moje deti" sú Culy, Kužum, Lekvár, Pepa, Cilyly, Pechy, Veka, Thulo, Mišo, Kristián a Lenka /Lenka sa naozaj volá Sandra, len nie vždy si to uvedomuje/. Všetko sú to prezývky mojich žiakov v jednej peknej základnej škole a východe. Samozrejme, že sú to to rómski žiaci /moji cigánikovia/ a volajú sa ináč. Len na svoje "papierové" mená nereagujú. Preto chtiac- nechtiac som sa tieto prezývky musel naučiť a volám ich tak aj ja. Napadá má už dlhší čas jedna myšlienka,ktorú riešia všetci kompetentní aj nekompetentní. Ako ich treba vzdelávať? A vôbec treba aby chodili do školy? Nenosia si pomôcky, sú špinaví, nič ich nezaujíma, sú arogantní, kradnú, nadávajú učiteľkám atď... No za sedem rokov som si sám do svojej hlavy vtĺkol. "Moje deti" sú iné. Čokoľvek urobia zlé, hľadám nejakeho iného vinníka, len aby som nemusel meniť názor o dobrote "mojich detí".